Páči sa mi, že život je ako silueta nahej ženskej postavy. Krásnej. S plnými prsiami a bokmi, s úzkym pásom a ladnou bielou krivkou, ktorá začína pri brade a končí v jamke od kľúčnej kosti. Páči sa mi, že život sú priehlbiny a vyvýšeniny na tej žene. Niekedy začína od končekov dlhých čokoládových vlasov, dotýka sa rias, inokedy tvrdo došľapuje na boľavé nohy, no vždy sa zasekne, keď prstom obkreslí dokonalý oblúčik jej bokov. Vtedy je život na vrchole. pokračovanie článku
...lebo sú ohrozené... pokračovanie článku
Toto nie je reklama na najznámejšie rýchle občerstvenie so žiarivým žltým logom. Toto je reklama na pomoc. pokračovanie článku
...ako by to malo vyzerať, ako to ešte môže vyzerať a ako to bude aj bez snehu... pokračovanie článku
Keď neviem vykľučkovať z nejakej situácie idem do divadla. V predstaveniach nehľadám odpovede, priznám sa, že niekedy ani nevnímam ich obsah. Od tých dvoch hodín strávených v hľadisku nečakám zázračné vyriešenie mojich trápení. Nepočítam s tým, že vyjdem z divadla ako iný človek. Vojdem tam ja a ja aj vyjdem von. Priznám sa, že do divadla vlastne nechodím kvôli divadlu. Chodím tam kvôli tomu, čo ma naučil starý otec. Chodím tam kvôli šatni. Odložím do nej, na vešiačik, spolu s kabátom a novým sivým šálom aj moje problémy a starosti. Na niekoľko hodín sa o ne postará niekto iný. pokračovanie článku
Obyčajný človek celý život čaká na gestá. Na veľké gestá, ktoré mu uľahčia rozhodovanie, ktoré mu ukážu smer, ktoré ho prekvapia. Človek žije, aby sa dočkal od iného človeka gesta, pri ktorom mu skutočne poskočí srdce v hrudi a bude mu zvláštne horúco, aj napriek tomu, že vonku mrzne. Človek nepotrebuje tisíc slov, potrebuje jedno gesto. pokračovanie článku
...tak rýchlo ako sa len dá... pokračovanie článku
...o tom, čo nás od seba oddelí pokračovanie článku
Priznám sa, som vášnivým zberateľom. Škatuliek. Takých neobyčajných. Uzatváram do nich ľudí. Každý dostane peknú nálepku s označením a šup s ním do príslušnej škatuľky. Priznám sa, že sa už dlho pokúšam svojej závislosti zbaviť, no je veľmi ťažké takto si neorganizovať a nekatalogizovať život. Priznám sa, že mám rada všetko pekne usporiadané a zaradené, no priznám sa aj k tomu, že nie vždy zatvorím ľudí do správnej škatuľky.Niekedy ich musím na last minute preškatuľkovať. pokračovanie článku
Niekde som počula, čítala alebo mi niekto hovoril, že náš život sa mení každých sedem rokov. Možno zo dňa na deň, možno z týždňa na týždeň, ale určite každý siedmy rok sa vymeníme. Kompletne. Náš život by sa mal podľa tejto teórie skladať zo sedmín. Ale koľko ich je? Alebo koľko ich je človek schopný absolvovať? Niektoré životy sa na sedminy nedelia. Ostanú celé. A u niektorých príde, celkom nečakane, čas na polčas. pokračovanie článku
Odjakživa som bola presvedčená, že existujú rozprávkové bytosti zhmotnené v obyčajných ľuďoch. Stvorenia plné protikladov. Nápadne nenápadné, bláznivo staromódne, zvláštne krásne, naivne inteligentné. Stvorenia, ktoré sa len tak pohybujú medzi nami. Rozprávkovo zázračné. pokračovanie článku
Sme krehkí - ako z atramentu. Niekto nás môže celkom ľahko vymazať. Neostanú ani slabé odtlačky na pijaku. Treba s tým nejako vybabrať! pokračovanie článku
Myslím, že takéto popoludnia menia naše životy. Septembrové. pokračovanie článku
Zakrúžkuj: ÁNO NIE Časomiera štart. pokračovanie článku
Ako bolí rozbité koleno? Veľmi, ale vždy inak. Mala som sedem a spadla som z preliezky. Bežala som za mamou. Slzy, ktoré mi padali z očí ma štípali v krvavej rane. Vzala mäkkú bielu vreckovku, vrecúško s cukríkmi a za pár minút bolo po bolesti. Len slzy mi umyli na zašmudlanej tvári smiešne potôčiky. pokračovanie článku
Vezmem si stuhu. Uzol, dve slučky a konce, ktoré sa trepocú vo vetre. Zaviažem mašľu. Občas sa život poriadne zamotá. pokračovanie článku
Vyhráva ten, kto pochopí, že existuje aj prehra a prehrať neznamená ostať posledný, ale vytŕčať z davu vyššie...k nebu. pokračovanie článku
príbeh o tom prečo nie sú všetky lienky sedembodkované a prečo sú dievčatá so znamienkom na ľavom líci také krásne pokračovanie článku
Rozprávka pre dospelých o múze jedného spisovateľa – o Matylde. Pretože je marec – mesiac knihy. pokračovanie článku
„Na múre oddeľujúcom posvätné od svetského je napísané: od tohto okamihu
je všetko posvätné.“
Paulo Coelho
pokračovanie článku
„V živote som nevidel krajšie oči,“ zašepkal mi Tomáš a vzal si od pouličnej predavačky kvetín ružu. Podal mi ju, no neustále pritom pozeral na dievča. Akoby sa v jej očiach zhromaždili búrkové mračná a blesky ho zasiahli. Boli tmavo tmavo modré, vystrašené i drzé. Akoby sa Ten, kto jej ich dal nevedel rozhodnúť. pokračovanie článku
Zaľúbila som sa do neho na prvý pohľad. Stál uprostred námestia a kŕmil holuby. Tvorili okolo neho hlučné skupinky a zobkali z kamennej dlažby kúsky suchých rožkov. Usmieval sa a keby veľmi chcel, mohol by sa holubov dotknúť, no vedel, že nesmie. pokračovanie článku
Rozhodila detskými rúčkami, zošpúlila ústočká a razantne vyhlásila: „Takýto nebudem jesť! Veď nie je ani v žiadnej reklame. Mamička mi kupuje iný.“ pokračovanie článku
Naháňal sa po dvore v kvetovaných kraťasoch a špliechal vodu z bazéna na Felixa. Kocúr nahnevane prskal a Jurko sa smial. pokračovanie článku
Vždy, keď sa narodí človek pribudne na nebi jedna hviezda. pokračovanie článku
„A povieš mi aj rozprávku? Inak určite nezaspím,“ spýtal si sa ako každý večer. „Samozrejme. Ktorú?“ odpovedala som tradične „Veď ty vieš,“ zasmial si sa. Kde bolo tam bolo, v dedinke, ktorá bola taká malá, že ju ani na mapu nenakreslili, žil jeden chlapec. pokračovanie článku
Sme ako papierové lode, ktoré niekto pustil dolu riekou. Nesieme posolstvá. Niekedy sa pokojne hojdáme na vlnách, inokedy nás stiahne vodný vír, zachytíme sa o nečakanú prekážku a nakoniec sa papier rozmočí, odkaz ostane neprečítaný a loďka sa rozplynie. pokračovanie článku
Sľúbila som mu, že len čo napadne prvý sneh naučím ho lyžovať. pokračovanie článku
Peter sa obzeral v zrkadle. Dokonalý biznisman ako každé ráno. Perfektne padnúci oblek, vyčistené topánky, precízne pristrihnutá briadka,...všetko ako má byť. Na rozlúčku pobozkal Júliu, ktorá v župane a rozospatá pripravovala raňajky ich šesťročnej dcére. „Maj sa krásne zlatko a pekný deň.“ zakričala za ním. Buchli dvere a bolo počuť zvuk motora. Tak ako každé ráno. Peter sa viezol obvyklou trasou do práce. Mal výbornú náladu. Bubnoval prstami po volante a nahlas spieval pesničku, ktorá práve hrala v rádiu. pokračovanie článku
Ktorý sme vymysleli s dedkom. pokračovanie článku
„Prepáčte, slečna. Aké kvety máte najradšej?“ oslovil ma tichý hlas. Otočila som sa od pokladne: „Prosím?“ pokračovanie článku
Rukou som rozohrala zvonkohru na terase. Pomáhala som vánku. Bol príliš slabý. Filip ešte stále sedel na pláži. Rukami prehrabával piesok a neprítomne hľadel na more. Čakal ju. Zbalila som i jeho kufor. Možno predsa. Lietadlo sa odlepilo zo zeme. Zazrela som ho ako mi máva. Šťastne. V šortkách a potápačských okuliaroch. pokračovanie článku
remíza
201550793
prostrednaatlas.sk
| << < Február 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
