V komore, na najvrchnejšejpolici, mimo dosahu vnúčat a všetečného starkého schovávala stará mamatajomstvá. Uväznené v bielych vrecúškach, previazané farebnými stužkami.Polica voňala a lákala, pretože bola tajomná a zakázaná. Vedelavyliečiť kašeľ, znížiť horúčku, vyčarovať jedlu lahodnú chuť, upokojiť, uspaťi dodať silu. Sedávala som na prvom schodíku rebríka a s hlavouvyvrátenou dohora čakala kým tajomstvá povyliezajú von. Prišla stará mama,zvesila zo steny najväčší košík a vyhnala ma so starým otcom do záhrady.Bol september, hrozno dozrelo a bolo treba doplniť jedno z vrecúšok.Ani čary predsa nie sú večné.
Opatrne som otvorila mäkké bielelátkové vrecko. Do nosa mi vošla nostalgická vôňa. Oberali sme so starkým hrozno. Bobule sa leskli od dažďa. Každú väčšiusom zjedla a myslela som pritom na starkú ako sa chytá za hlavua lamentuje, že som jedla neumyté ovocie. Usmiala som sa a strčilasom si do úst ďalšiu bobuľu hrozna. Starký ma nasledoval a sprisahaneckysi priložil prst na pery. Od spoločného tajomstva sa mi rozhoreli líca. Vyložilsi ma na plecia, aby som dosiahla na najvyššie a najväčšie strapce hrozna.Jedna do úst mne, jedna starkému. Nabrala som za hrsť hrozienoka posypala som nimi postrúhané jablká. Voňala škorica. Koláč sa piekol.
Syčiaci som ho vybralaz rúry. Protestoval, ale nedalo sa nič robiť. Bol hotový. Opálila som siprst a automaticky som sa chytila za ucho. Starká vravievala, že všetkoteplo z opáleného miesta prejde tam, pretože ucho je najchladnejšie.Verila som tomu. Bolo mi horúco. Otvorila som okno a nadýchla som sastudeného vzduchu. Keď ma skladalz pliec dole, vyhodil ma k oblohe. Na chvíľku som mala pocit, že lietam.Vzduch bol chladný a hrubý pletený sveter ma oškieral na líci. Vo vlasochmi ostalo lístie. Lietala som vysoko. Starký sa smial, tak ako vždy popoludnía niesol plný košík hrozna. Spievali sme neslušnú pesničkua sprisahanecky sme sa na seba uškŕňali. Pustila som si ucho. Koláč užvychladol.
Krájala som ho na úhľadnéštvorčeky, tak ako ma to učila starká. Usmievala som sa, pretože som myslela nastarkého. „Prečo nemajú koláče také chrumkavé kraje aj vo vnútri?“ hovorievala vyjedal rovno z plechu tie rohové. Voda vo vedre bola taká ľadová až mi drkotali zuby a celkomzbelaseli prsty. Premývali sme hrozno. Predstavovala som si starkú ako buchnestarkého utierkou a nadáva, že ma nechal máčať v studenej vode. Vrajochoriem. „Alebo bude otužilá, žiadna mestská slečinka!“ odpovie jej navýčitky. Žmurkne na mňa a už opäť špliecham vodu. Na kvetovaný taniersom dala papierový obrúsok s červenými makmi. Dokonalý gýč, ktorý pristaljablkovému koláču.
Voda zovrela. Otvorila somplechovku s kávou a zhlboka som sa nadýchla. Zo šálok sa parilo.Vyniesla som podnos na terasu. Starký sa usmieval z hojdacieho kreslaprikrytý kockovanou dekou. Starostlivosme bobule hrozna rozprestreli na veľké plechy a zaniesli do pivnice.Pozorovala som ho ako ich ukladá do veľkej starej rúry. O niekoľko dní savysušia. Premenia sa na tajomnú ingredienciu z bieleho plátennéhovrecúška. Starká ho previazala fialovou stužkou a uložila na najvrchnejšiupolicu v komore. Vonku už bolo chladno. Ohrievali sme si dlaneo horúce šálky a obaja pozerali do záhrady. Bol september a mysme oberali hrozno. Voňalo spálené lístie, nepopísané nové zošity, nedojedená desiatav igelitovom vrecúšku zabudnutá v školskej taške, voňalisprisahanecké pohľady ponad plece, vzrušené šuškania. Vo vzduchu bolo cítiť, žetakéto popoludnia menia náš život. Septembrové. Pod zubami mi zaškrípalškoricový cukor z jablkového koláča. Zapila som ho horkou kávou. Spolu tochutilo neuveriteľne dobre. Čarovala som tak, ako ma to naučila stará mama.
