Keď som bola malá bála som sa, že Ježisko nenájde náš dom. Nenájde v tej spleti panelákov, vysvietených ozdobených okien s naškrobenými bielymi záclonami ten správny byt. Bála som sa, že otvoríme dvere obývačky a pod stromčekom nebude ani jeden jediný darček. Celý deň som bola nervózna, štedrú večeru som jedla ako v letargii a keď sa to stalo, keď sa dvere pootvorili každý rok sa zopakoval ten istý pocit. Strach zmizol, zmizli pochybnosti. Boli tam. Všade okolo. V ocinovom foťáku, v mamininých dlaniach, v Luciiných bucľatých detských rukách, Nikiných veselých očiach a boli aj vo mne.
Keď som trochu vyrástla bála som sa, že už každé Vianoce strávime v nemocnici, že nás bude každý rok o jedného menej. Obavy o darčeky boli zrazu nepodstatné. Striehli sme na každé zazvonenie telefónu a mysleli na to, aby bolo ocinovi lepšie, aby sa babka skoro uzdravila, aby Miro neumrel, aby sme boli všetci pekne spolu. Sterilný pach sa miešal s vôňou hríbovej polievky a zeleného ihličia na ikebane. Potom ostali pri stole dve prázdne stoličky. Z ničoho nič si na ne nemal kto sadnúť. Stáli sme tam a ďakovali za to čo máme, ale s obavou, že možno rok odsunieme zase jednu stoličku.
Tento rok som si nijako nemohla privolať vianočnú náladu. Počúvala som koledy a boli to len prázdne slová, upiekli sme tisíc druhov vianočných cukroviniek a boli to len obyčajné koláčiky, nakúpili sme darčeky, aby sme niečo mali, no nálada neprichádzala. Dnes keď som sa zobudila – boli Vianoce. Zišla som do kuchyne a horelo tam Betlehemské svetlo, po chvíli prišli naši a raňajkovali sme. Hoci vonku nebol sneh, všetko bolo magické. Smiali sme sa a žartovali, ocino uvaril punč, mamina polievku a Lucia obalila rybu. Úlohy boli podelené a nikto sa nehádal. Ľúbim takýto pokoj, u nás doma, u mňa v duši. Teraz, keď som už veľká viem, že darčeky nenosí Ježiško, že prázdne stoličky sú súčasťou života. Dnes viem, že najdôležitejšie je byť s ľuďmi ktorých ľúbim a ktorí nadovšetko ľúbia mňa.
Tento rok som však dostala taký zvláštny strach, keď som sa snažila zaparkovať na plnom plnom parkovisku, keď som čakala v nekonečne dlhej rade pri pokladni, keď sa mi neušla ani jedna jediná mandarínka a niekto mi vzal posledný nákupný košík. Premohol ma zvláštny strach. Bojím sa o Vianoce. Bojím sa, že pootvorím dvere a nebudú tam. Dostaneme darčeky, ale nebudeme z nich mať radosť, zjeme večeru, s letargiou, ktorá nebude z očakávania, ale z nutnosti vykonať tradíciu, budeme spolu a každý bude sám. Mám strach. O Vianoce. Keď príde ten moment, keď sa pootvoria dvere obývačky, chcela by som aby tam boli. Naozajstné vianočné Vianoce. Prosím, skúsme dať na ne pozor.
