Zaparkovali vedľa mňa. Najprv vystúpila ona. Hoci sme boli dohodnutí, prekvapene som doširoka otvorila oči. Bola krásna ako to auto. Dokonale sa k nemu hodila. Vysoká, dlhonohá, krásna, usmiata. Chýbali len fotografovia, davy ľudí a veľké transparenty z Autosalónu. Čakala som, kedy vyjde von vodič. Rovnako krásny, o niečo vyšší ako ona, aby sa mohla postaviť na špičky, keď čaká na bozk, usmiaty. Snehulienka otvorila kufor na aute a vybrala invalidný vozíček. Zarazila som sa, ale ešte stále mi nič nedochádzalo. Potom vystúpil on. Rovnako krásny, rovnako usmiaty, o niečo nižší ako ona, tak, že sa musela ladne skloniť, keď ho chcela pobozkať.
Netlačila ho. Išli vedľa seba. Ruku mala položenú na jeho ramene. To isté tempo, tá istá rýchlosť, len zvuk bol odlišný. Dievča vyťukávalo na podlahe rytmickú melódiu z opätkov, chlapec sa nečujne posúval ďalej, len sem-tam zaškrípalo koleso. Ľudia ich sledovali. Nápadne, skoro neslušne otáčali hlavy a udivene nimi krútili. Celkom som im rozumela. Zmeniť jedným strihom scény zo všetkých tých hollywoodskych filmov, keď takéto Snehulienky chodia s udatnými princmi, je takmer nemožné. A realita býva na míle vzdialená od takýchto príbehov. Možno ani nie. Možno je ich príbeh skutočne ako z romantickej drámy s najlepším hviezdnym obsadením. A žili šťastne, pokiaľ nezomreli?
Zomreli skoro priskoro. Skoro skôr ako stihli žiť. Aj to sa niekedy stáva, aj na to sú ľudia zvyknutí. Neveriacky krútia hlavami nad každodennými príspevkami v televíznych novinách. Vrak auta, zvuk záchranky, policajné uniformy, krvavý chlapec na nosidlách, vystrašené dievča vedľa neho. Bezmocnosť nad všetkým a tichý vzdych: „Takto to nemalo skončiť." Potom strih a život v domácnostiach ide ďalej. Večera, smiech, prípravy do školy, veselé historky, rozprávky na dobrú noc, šepkanie pod perinami. Tak by to malo byť.
Na toto Snehulienka myslela, keď čakala v dlhej, sterilnej nemocničnej chodbe. Keď potom vyšiel lekár v škaredom zelenom oblečení, dokázala vnímať len kúsky z jeho viet. Došlo k rozsiahlym poraneniam,...končatín,...otras mozgu,...chrbtice,...ale zachránili sme ho,...je v umelom spánku,...nasledujúcich 24 hodín bude kritických,... „Smiem ho vidieť?" zašepkala Snehulienka. „Bohužiaľ, zatiaľ nie," odpovedal lekár. Klesla na tvrdú lavicu a bola belšia ako čerstvá sadra, ktorú mala na pravej ruke. Slzy ju štípali v rane na brade, v srdci. „Poďte, musíte sa vyspať. Odprevadím vás na izbu," povedal lekár, zdvihol ju a odnášal preč. Tak sa nechala uniesť.
Najviac som milovala ten moment, keď trpaslíci našli na siedmich postieľkach ležať spiacu Snehulienku. Pleť mala bielu ako čerstvo napadaný sneh, pery červené ako krv a dlhé čierne vlasy ako ebenové drevo, rozprestreté na vankúši. Hádali sa ako ju zobudia. Princezná sa prebudila sama. Vystrašene pozerala okolo seba. „Kde to som?" spýtala sa. „V nemocnici," odpovedala jej mama a odhrnula z tváre prameň vlasov. „Ach, v nemocnici," zopakovala kráska a rozplakala sa . Kolotoč spomienok sa bláznivo roztočil a Snehulienke sa z tej jazdy zatočila hlava.
Bola hmla a hmla tak strašidelne upokojuje. Pýta si horúcu kávu a pohľad z bezpečia teplej izby, cez zarosené okno. Presne tak si želela stráviť sobotu. Horúco, upokojujúco a trošku strašidelne, s miliónom príjemných zimomriavok, keď prstom obkreslí krivku jej bokov a pobozká ju do priehlbinky od kľúčnej kosti. Nedal sa nahovoriť. Vzal jej z rúk šálku s kávou, zdvihol ju z pohodlného kresla a v chodbe tak napoly láskavo napoly nástojčivo prinútil obuť tenisky a obliecť bundu. „Kam ideme? V takomto počasí?" hundrala Snehulienka a so smiešne zvrašteným nosom na chvíľu vôbec nepripomínala princeznú. „Uvidíš, prekvapenie!" povedal jej princ, zasvietili mu oči a už u vystrkoval z dverí. Chvíľu kráčali po ulici, jemne mrholilo. „Tak čo, môžem zobrať svoju princeznú na jazdu v tomto krásnom autíčku?" usmieval sa Tomáš, keď otvoril garáž. „Prekvapenie!" skríkol. Na striebornom aute bola obrovská zlatá mašľa. „To je..." nedokončila Snehulienka, lebo ju predbehol. „To je naše nové auto." „Nepočkáme kým prestane pršať?" skúsila, lebo mala zvláštne nepríjemný pocit. „Ani nápad!" povedal Tomáš už ju strkal na predné sedadlo.
„Tomáš spomaľ!" zakričala princezná. „Zlatko, neboj sa, všetko mám pod kontrolou," smial sa Tomáš. Stierače bláznivo kmitali, kolesá striekali spŕšky vody, okolo svietili rozmazané svetlá ostatných áut a Snehulienka sa cítila všelijako, len nie adrenalínovo. Bola vystrašená. „Tomáš, zastav, prosím!" presviedčala ho. „Zastavím, tam za tou zákrutou je pumpa, dáme si kávu, bude to len sekunda," odpovedal Tomáš. Len sekunda. V zákrute šmyk, kamión, svetlá, škrípanie bŕzd, ktoré nebrzdili, jej výkriky, jeho výkriky a náraz. Za zákrutou pumpa, z ktorej ľudia, ktorí všetko videli, sŕkajúc horúcu kávu, zavolali záchranku. Húkala a Snehulienke sa zdalo, že ju počuje alebo nepočuje a potom stratila vedomie.
Stála pri jeho posteli každý deň. Ako ôsmy trpaslík. Neustále vymýšľala spôsoby ,ktorými by ho mohla prebudiť. Čítala mu z jeho kníh, púšťala obľúbenú hudbu, priniesla sivo modrý pruhovaný sveter a prikryla ho ich veľkou dekou. Skláňala sa nad ním, aby cítil jej vôňu, ktorú chválieval každý deň. Skláňala sa nad ním a čakala, že ju prekvapí, že jej zrazu odhrnie z tváre prameň vlasov, zastrkne jej ho za ucho, pobozká ju do priehlbinky od kľúčnej kosti a zašepká: „Krásne voniaš, láska." Keď už sa to nedalo vydržať, prudko ním zatriasla, rozplakala sa, schytila bundu a odišla preč. Vo výťahu aj tak vždy nakoniec stlačila STOP a vrátila sa do nemocničnej izby. Napravila mu deku, sklonila sa nad neho, aby ho mohla pobozkať a zašepkať: „Prebuď sa, láska."
Áno, najradšej mám ten moment, keď sedem trpaslíkov stojí na postieľkami a uvažujú ako Snehulienku prebudiť. Prekazí im všetky plány a prebudí sa sama. Otvorí krásne oči a vyľakane zašepká: „Kde som to?" „V nemocnici," odpovedala mu. „V nemocnici," zopakuje, ale nerozumie. Snehulienka mu opatrne všetko vysvetľuje, po kúskoch, tak ako prikázali lekári. Deň za dňom. Sedí pri jeho posteli a čaká kým otvorí oči. Niekedy sa cíti ako stiahnutá v macochinej šnurovačke, nemôže sa nadýchnuť. Horšie sú však tie dni, keď si pomaly odhrýza z otrávenej polovice jablka a neprichádza žiadny princ, ktorý by ju bozkom prebral z večného spánku.
Sklonila som sa, nie tak ladne ako Snehulienka, aby som mohla Tomáša pobozkať na obe líca a podať mu ruku. Snehulienku som objala. Pevne, akoby som mala pocit, že jej musím vynahradiť tých tisíc objatí, o ktoré prišla, kým princ ležal bez pohnutia, bez nálady a zmyslu života, pripútaný na nemocničné lôžko. Bol to ten okamih, keď sa otrepané klišé o láske stáva pravdou. Keď to krásna Šeherezád nevzdá ani po tisícej noci a znova a znova rozpráva otrávenému kráľovi nový príbeh, keď čaká kým ju pochopí. Kým sa do nej zaľúbi každý deň nanovo, kým si uvedomí, že to nie je ľútosť, ale láska, čo jej nedovolí odísť.
Páči sa mi, že život je ako silueta nahej ženskej postavy. Páči sa mi, že jeho zmysel je v jej zmyselnosti. Keď na chvíľku zastane nad krivkou jej bokov, keď je na vrchole, keď sa rozhoduje kadiaľ ísť ďalej, keď nájde správny smer.
