Katarína Prostredná
Zaváraniny
Myslím si, že láska je jahodová.
Páči sa mi, že život je ako silueta nahej ženskej postavy. Krásnej. S plnými prsiami a bokmi, s úzkym pásom a ladnou bielou krivkou, ktorá začína pri brade a končí v jamke od kľúčnej kosti. Páči sa mi, že život sú priehlbiny a vyvýšeniny na tej žene. Niekedy začína od končekov dlhých čokoládových vlasov, dotýka sa rias, inokedy tvrdo došľapuje na boľavé nohy, no vždy sa zasekne, keď prstom obkreslí dokonalý oblúčik jej bokov. Vtedy je život na vrchole.
Toto nie je reklama na najznámejšie rýchle občerstvenie so žiarivým žltým logom. Toto je reklama na pomoc.
...ako by to malo vyzerať, ako to ešte môže vyzerať a ako to bude aj bez snehu...
Keď neviem vykľučkovať z nejakej situácie idem do divadla. V predstaveniach nehľadám odpovede, priznám sa, že niekedy ani nevnímam ich obsah. Od tých dvoch hodín strávených v hľadisku nečakám zázračné vyriešenie mojich trápení. Nepočítam s tým, že vyjdem z divadla ako iný človek. Vojdem tam ja a ja aj vyjdem von. Priznám sa, že do divadla vlastne nechodím kvôli divadlu. Chodím tam kvôli tomu, čo ma naučil starý otec. Chodím tam kvôli šatni. Odložím do nej, na vešiačik, spolu s kabátom a novým sivým šálom aj moje problémy a starosti. Na niekoľko hodín sa o ne postará niekto iný.
Obyčajný človek celý život čaká na gestá. Na veľké gestá, ktoré mu uľahčia rozhodovanie, ktoré mu ukážu smer, ktoré ho prekvapia. Človek žije, aby sa dočkal od iného človeka gesta, pri ktorom mu skutočne poskočí srdce v hrudi a bude mu zvláštne horúco, aj napriek tomu, že vonku mrzne. Človek nepotrebuje tisíc slov, potrebuje jedno gesto.
Priznám sa, som vášnivým zberateľom. Škatuliek. Takých neobyčajných. Uzatváram do nich ľudí. Každý dostane peknú nálepku s označením a šup s ním do príslušnej škatuľky. Priznám sa, že sa už dlho pokúšam svojej závislosti zbaviť, no je veľmi ťažké takto si neorganizovať a nekatalogizovať život. Priznám sa, že mám rada všetko pekne usporiadané a zaradené, no priznám sa aj k tomu, že nie vždy zatvorím ľudí do správnej škatuľky.Niekedy ich musím na last minute preškatuľkovať.
Niekde som počula, čítala alebo mi niekto hovoril, že náš život sa mení každých sedem rokov. Možno zo dňa na deň, možno z týždňa na týždeň, ale určite každý siedmy rok sa vymeníme. Kompletne. Náš život by sa mal podľa tejto teórie skladať zo sedmín. Ale koľko ich je? Alebo koľko ich je človek schopný absolvovať? Niektoré životy sa na sedminy nedelia. Ostanú celé. A u niektorých príde, celkom nečakane, čas na polčas.
Odjakživa som bola presvedčená, že existujú rozprávkové bytosti zhmotnené v obyčajných ľuďoch. Stvorenia plné protikladov. Nápadne nenápadné, bláznivo staromódne, zvláštne krásne, naivne inteligentné. Stvorenia, ktoré sa len tak pohybujú medzi nami. Rozprávkovo zázračné.
Sme krehkí - ako z atramentu. Niekto nás môže celkom ľahko vymazať. Neostanú ani slabé odtlačky na pijaku. Treba s tým nejako vybabrať!
Ako bolí rozbité koleno? Veľmi, ale vždy inak. Mala som sedem a spadla som z preliezky. Bežala som za mamou. Slzy, ktoré mi padali z očí ma štípali v krvavej rane. Vzala mäkkú bielu vreckovku, vrecúško s cukríkmi a za pár minút bolo po bolesti. Len slzy mi umyli na zašmudlanej tvári smiešne potôčiky.
Vezmem si stuhu. Uzol, dve slučky a konce, ktoré sa trepocú vo vetre. Zaviažem mašľu. Občas sa život poriadne zamotá.
Vyhráva ten, kto pochopí, že existuje aj prehra a prehrať neznamená ostať posledný, ale vytŕčať z davu vyššie...k nebu.
príbeh o tom prečo nie sú všetky lienky sedembodkované a prečo sú dievčatá so znamienkom na ľavom líci také krásne
Rozprávka pre dospelých o múze jedného spisovateľa – o Matylde. Pretože je marec – mesiac knihy.