reklama

Reklama na pomoc

Toto nie je reklama na najznámejšie rýchle občerstvenie so žiarivým žltým logom. Toto je reklama na pomoc.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (175)

Ani neviem, kedy som si prestala všímať ľudí na uliciach, ktorí potrebujú pomoc. Kedy som im prestala dávať drobné do plastových pohárov, do zašmudlaných šiltoviek, otrhaných puzdier na hudobné nástroje alebo len tak do holých špinavých dlaní. Naozaj neviem, kedy som naposledy konala len tak bez rozmyslu. Otvorila peňaženku, vybrala posledné drobné a len tak ich darovala, s dobre dobrým pocitom. Kedy som si začala klásť množstvo otázok a prestala považovať pomoc za spontánnu. Myslím, že to bolo niekde medzi tým keď sa na mňa na námestí vždy vynorilo tisíc dobrovoľníkov s krabičkami, ktorí chceli prispieť na detskú onkológiu, na týrané ženy, na ľudí postihnutých autizmom a na iné strašné veci a tým, keď na mňa špinavý „žobrák“ kričal: „Jedno euro je málo, ty sviňa. Daj viac.“ Tak vtedy som sa zasekla. Prestala som otvárať peňaženku, prestala som aj inak pomáhať. Naučila som sa skloniť hlavu, uhýbať pohľadom a len tak si chodiť po svete. Sama pre seba. Ani neviem dokedy to vydržím.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odkedy mi diagnostikovali celiakiu. Prestala som navštevovať rýchle občerstvenia, stánky so zmrzlinou, dokonca i reštaurácie. Zo strachu o seba, keby niečo poplietli. Zo strachu z tej bolesti. Po tom ako som zo zaručene bezlepkovej pizze strávila deň aj noc s infúziou a v kŕčoch, nosím veľkú kabelku. Plnú škatuliek a krabičiek s bezpečným jedlom, plnú odrobiniek z ryžových chlebíkov. A dnes som nemala ani jednu. Ani jednu jedinú. Mala som len veľký hlad, málo času a pred sebou červeno žlté logo. Uvažovala som. Jasné, že si nedám hamburger, ani vyprážané kuracie kúsky, ani zlaté kolieska cibule, ale taký malý šalát bez dressingu a hranolky by mohli byť bezpečné. V duchu som rozanalyzovala každý jeden šalátový lístok, každý jeden hranolček a dospela som k záveru, že všetko je teoreticky bezpečné. Samozrejme nemohla som vylúčiť, že moje šalátové lístky neprišli vzadu v hektickej kuchyni do kontaktu s nejakými čiastočkami lepku, ale rozhodla som sa to risknúť. Veď to nerobím každý deň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak som vošla. Do davu ľudí. Boli ako mravce usporiadané do niekoľkých zástupov. Čakali a upierali oči na fantasticky vyzerajúce jedlá na tabuli nad pokladňami. Nedalo sa do tých obrázkov nezaľúbiť. Tak ľúbili a vyberali. Decká prekrikovali rodičov, že nechcú pomarančový džús, ale kolu, teenageri spájali drobné a rátali, či im vyjdú ešte jedny malé hranolky, rodičia prekrikovali decká, že kola je nezdravá, že dostanú ten džús. Niečím zdravým sa ten burger predsa musí vykryť. Cítila som sa ako na fantastickom predstavení. Otáčala som hlavu až kým ma nezačal bolieť krk. Až kým som si nevšimla rodinku tesne blízko mňa. Nekričali, vlastne vôbec nerozprávali. Slušne sa posúvali kúsok po kúsku bližšie a bližšie k pokladni. Boli piati. Mama, chlapec najstarší, chlapec o kúsok mladší, dievčatko s dlhým vrkočom a ešte jedno malé dievčatko v športovom kočíku. Taký normálny rodinný výlet.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Predsa mi na nich niečo nesedelo. Možno tá plachosť, možno to trošku obnosené oblečenie, možno tie ich obrovské prekvapené oči a zakríknuté, ale šťastné tváre. Možno to ako mama zvierala v dlani stravný lístok a dookola preratávala drobné. Mala presne. Najstarší chlapec držal v rukách farebnú ručne vyrobenú pohľadnicu. „Všetko najlepšie k narodeninám!“ hovoril červený nápis. „Ahá, no jasné, takže oslava narodenín,“ došlo mi okamžite. „No tak to teda bude pekne drahé,“ pomyslela som si a už som v duchu počítala. Štyri krát Happy meal, kávička a muffin pre mamu a ešte štyri zmrzliny pre deti na záver. To najmenšie si možno nedá. Takže zmrzliny trikrát. Taká typická oslava.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

K pokladniam sme sa dostali takmer súčasne. Mamine asi nešla celkom dobre angličtina, pretože len ukázala na tabuľu nad sebou a lámavo vyhláskovala názov prvého jedla. „Tu alebo so sebou?“ spýtalo sa dievča za pokladňou. Mamina chvíľku zaváhala, pozrela na deti a o sekundu odvetila: „Tu.“ „Budete si želať k hranolkám kečup?“ vyzvedalo ďalej dievča. „Nie, nie,“ odpovedala mamina a v jej výraze som videla, že chce, aby ju už konečne prepustili z tohto otázkového pekla. Dievča si však len robilo svoju prácu. „Budete si...“ Ďalej som nepočula, pretože som sa ocitla pred vedľajšou pokladňou, pod paľbou otázok ja. Po krížovom výsluchu som si hrdinsky odnášala červenú tácku so zlatými hranolkami, zeleným šalátom s jedným kolieskom červenej paradajky, bielu plastovú vidličku a niekoľko papierových obrúskov. Hľadala som, kde sa usadila tá zaujímavá rodinka. Boli pri najzadnejšom stole v kúte.

Vybrala som si miesto, aby som ich videla a ešte lepšie počula, ale tak aby som ich neobťažovala svojou prítomnosťou, pretože evidentne nemali záujem o spoločnosť a pozornosť. Na ich stole bola len jedna tácka, žiadne farebné škatule od Happy mealu, žiadne hádky o hračky v ňom. Len jeden hamburger, veľké hranolky, jeden papierový pohár s kolou a veľa párov detských očí pozorujúcich mamine ruky. Ako pred každého rozprestiera biely obrúsok, odbalí hamburger a rozláme ho na štyri časti, ktoré položí na obrúsky, ako šikovne rozdelí hranolky na štyri rovnako malé porcie a pridá k hamburgerovej jednohubke. Sebe neoddelí nič. „Dobrú chuť a všetko najlepšie Lukáš,“ usmieva sa mama. Deti začali jesť. Jeden hranolček – posledný, ktorý mu pridelili mu spadol na zem. Rýchlo sa poobzeral, či ho nikto nevidí, zodvihol ho a už už sa ho chystal vložiť do úst. Už sa dotýkal pier, keď zachytil mamin pohľad. V duchu si ho preložil a položil hranolček na papierový obrúsok na červenú tácku. Vlastne dojedli skôr ako začali.

Bolo až dojemné ako si rozdelili porciu, ktorá by nestačila ani najsýtejšiemu jedákovi a ešte dojemnejšie ako si jeden po druhom odpíjali z veľkého pohára s kolou. Hrala som sa s myšlienkou, kúpiť každému aspoň zmrzlinu, pretože si ju určite nemohli dovoliť. Kým som to stihla urobiť. Nastúpili zase tie moje otázky. Mám sa ich predtým spýtať? Neurazia sa? Akú majú najradšej? Nestrápnim ich? Nestrápnim seba? Pán v čiernom kabáte, ktorý sedel za stolom vedľa mňa sa odrazu postavil. Doteraz som mu nevenovala veľkú pozornosť. Čítal noviny, vyzeral veľmi sofistikovane, sem tam si veľmi dôstojne odpil z kávy, ktorú mal položenú pred sebou. Vyzeral, že ho nič okrem seba nezaujíma. Presne tak ako vám pripadajú ľudia v dobrom oblečení, s vyleštenými čiernymi topánkami, ktoré určite nie sú od Číňana, hladko oholenou tvárou, príťažlivou vôňou, ktorá sa šíri okolo nich a s výrazom, že im patrí celý svet. Postavil sa a odkráčal k pokladniam. „Asi si ide po ďalšiu kávu,“ napadlo mi, pretože noviny nechal položené na stolíku. Dohadoval sa s dievčaťom za pultom a na maličkú sekundu sa otočil k miestu, kde sedeli deti a mama. Zaplatil a odchádzal preč. Vo dverách sa ešte zvrtol, pohľady sa nám stretli a on na mňa sprisahanecky žmurkol. Prečo to urobil.

Po chvíli už prichádzali dvaja pracovníci v šedých košeliach, červených šiltovkách a veselými úsmevmi. Niesli každý po dve červené tácky. Na každom bola farebná škatuľa s Happy mealom a pohár s nápojom. Posunuli k deckám a mame ešte jeden stolík a všetko tam uložili. Mama neveriacky krútila hlavou a snažila sa im vysvetliť, že došlo k nejakému omylu, že ona to neobjednala, že to majú odniesť preč, lebo oni už odchádzajú. Chalani sa len usmiali a odišli. Potom prišlo dievča od pokladne, podalo mame kávu a muffin a malý biely lístok. Mama si ho prečítala a do očí sa jej nahrnuli slzy. Nemusela som ho ani vidieť a slzy som mala v očiach tiež. „Mami, čo sa ti stalo?“ spýtal sa najstarší chlapec. „Niečo skvelé, Lukáško,“ odpovedala mu mama a vysmrkala sa do papierového obrúska. „To je naše?“ spýtalo sa dievčatko a ukazovalo na tácky s jedlom. „Vaše,“ povedala mama. „Fíha, to môžeme všetko zjesť!“ zvolal mladší chlapec. „Môžete,“ usmiala sa mama. Decká začali okamžite rozbaľovať škatuľky a veselo sa rozprávať. Mama sa ich šťastne pozorovala. Aj ja som ich pozorovala.

Ani neviem, kedy som si prestala všímať ľudí na uliciach, ktorí potrebujú pomoc. Niekedy vtedy, keď mi to začali tak často pripomínať a namiesto vďačného úsmevu ma čakal nenávistný pohľad ako málo som im dala. Tak som prestala pomáhať úplne. Ani neviem kedy sa to takto zvrhlo. Viem však kedy sa to otočilo späť. Keď pán v čiernom obleku, ktorý tak nezaujato čítal noviny, pomohol bez toho, aby čakal na odpoveď. Keď kúpil veľa toho nezdravého jedla pre niekoho, kto si ho mohol dovoliť len málo. Keď im dal dôvod na radosť. Toto nie je reklama, na to aby sme sa zamysleli. Toto je reklama na to, aby sme začali konať.

Katarína Prostredná

Katarína Prostredná

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  1x

remíza Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu